Stránka o vojnách, bitkách a osobnostiach histórie.

Březen 2008

Vikingovia

9. března 2008 v 12:23 | Odborník |  Videá

Bitka pri Cannae

8. března 2008 v 21:27 | Odborník |  Videá

Richard III a Bitka na Boswortskom poli

7. března 2008 v 21:38 | Odborník |  Videá
Je to bitka z obdobia vojny ruží.

Rímsky tábor

7. března 2008 v 20:30 | Odborník |  Rímska ríša
Hneď na začiatku musím povedať, že opevnený tábor vybudovaný podľa presných pravidiel, vždy z rovnakým rozmiestnením ulíc a nádvorí mal niekoľko charakteristický iba pre rímske légie mal niekoľko významov. V prvom rade to bola pevnosť, ktorá sa dala veľmi dobre brániť a kam sa dalo po neúspešnej bitke ustúpiť, uľahčovala rýchly nástup a presun jednotiek z jedného konca tábora na druhý ak to bolo potrebné pri obrane či útoku a každodené budovanie a zasa rozoberanie tábora spolu z dlhým pochodom zvyšovalo fyzickú zdatnosť legionárov a zároveň sa tvrdým drilom utužovala disciplína.
Obdobie pred reformami Gaia Maria (začiatok 1 st. BC)
Pred Mariom konzulská armáda pozostávala z dvoch rímskych a dvoch spojeneckých légii naverbovaných od Italských spojencov. Typický tábor je na obrázku.
Légie boli umiestnené v strede (Hastati, Principes, Triari), medzi nimi rímska jazda (Equites Romani). Na krajoch táborili spojenecké legie, pešiaci (Pedites Sociorum) a jazdci (Equites Sociorum).
V centre stáli stany veliteľa a dôstojníkov, niekoľko Pedites a Equites Declecti, pomocné jednotky (Auxilia) táborili v rohoch. Obrázok hore naznačuje rozdelenie a pomenovanie ulíc a výpadových brán . S takouto rekonštrukciou súhlasí väčšina historikov, i keď niekedy sa uvádzajú menšie rozdiely v dôstojníckej časti.
Detail umiestnenia veliteľa a dôstojníkov
Obdobie po Mariových reformách
Marius zreformoval vojenský systém a najvačšou zmenou bola premena légií na žoldnierske vojsko. Nákres Mariovho tábora pre 5 légii a pomocné jednotky (AUX) je na obrázku. V pravej časti je naznačené uloženie desiatich kohort každej légie.
V tábore sa légie zoraďovali v priestore nazvanom Intervallium - priestorom medzi múrom a stanovou oblasťou. Tá bývala rôzna, od 20do 60 metrov. V prípade že nebolo dosť miesta légie museli nastúpiť v zovretejšej zostave a zmenšili medzery medzi manipulmi, kohortami a légiami.
Tábor pred Mariom ubytoval 4 légie a pomocné zbory. Tábor po reformách 5 légií a pomocné zbory. Zaujímavé je, že ak si tieto tábory nakreslíme v rovnakej mierke zistíme, že ten novší je menší. Pretože zatiaľ neexistuje vysvetlenie a odborníci sa nevedia zhodnúť či ide o chybu pri kreslení, alebo to tak skutočne bolo, zdá sa, že armáda väčšia o 4000 mužov zaberie menej miesta.
Stany Contubernium
Stan pre 8 mužov, ktorý sprevádzal légiu celou jej históriou. 10 rímskych stôp dlhý, 5 stôp vysoký.
Dôstojnícky stan
Podľa väčšiny zdrojov mali centurioni vlastné stany. Pretože ich používali aj ako úrad, mali stany zvýšené steny aby sa v nich dalo stáť. Stan ponúkal 10 x 10 stôp ale pretože mal dlhšie laná zaberal viac miesta .
Veliteľov stan
Veliteľ (konzul, praetor, legát….) a aj niektorí vyšší dôstojníci používali väčšie stany. Základňa bola 12 x 12 stôp a 12 stôp bol aj vysoký.
Každému stanu bol priradený ťažný mul alebo muly (veliteľský stan), ktorý ho niesol spolu s inou batožinou (malý kamenný mlyn na múku, koly do palisády, koše, jedlo naviac a i.), ktorú neniesli priamo vojaci. Muly viedli špeciálni sluhovia, ktorí zároveň poskytovali skupinke vojakov aj ďaľšie služby.
Úplne vľavo je zbalené contubernium, s košmi, kôlmi a rozličnými nástrojmi. Nasleduje centurion a posledné štyri muly nesú veliteľov stan, dva kôly a dva kožennú stanovú plachtu.
Priestor v tábore vyhradený centúrii je na obrázku. Centurioni obývajú stany na okrajoch, pokračujú contubernia s vojakmi a medzi nimi sú priviazané ťažné zvieratá. Niektorí autori navrhujú iné umiestnenie. Obe rady stanov sú bližšie k sebe a zvieratá sú uviazané na stredovej línii, čím sa ušetrí miesto.
Opevnenie
Vzdialenosť od stanovej oblasti k múru bola od 20 do 60 metrov. Táto vzdialenost bola potrebná z dvoch dôvodov. Ako ochrana stanov a zvierat pred prilietavajúcimi strelami a ako priestor na preskupovanie a zoraďovanie armády, či už pri útoku či pri obrane. Tábor bol obohnaný múrom a priekopou, na vrchu bývala kolová palisáda a v prípade dlhodobejšieho tábora nechýbali ani strážne veže či kammenné múry. Výška valu záviselna na tom aká hlboká priekopa bola vykopaná. Rimania používali tri typy priekop. Caesar uprednostňoval s kolmými stenami, štandardom bol s oboma stenami naklonenými, a tretí typ bola priekopa s jednou stenou kolmou. Vykopaná hlina zväčší svoj objem o 1/6. Výška valu teda záležala na hĺbke priekopy a aj na jej type. Pri štandardnom pomer 9 stôp hĺbka a 12 stôp šírka bola čistá výška valu niečo nad 8 stopami.
Tábor bol strážený vojakmi hliadkujúcimi na palisádach a kohortou hliadkujúcou pred každou bránou.
Tábor, ktorý som tu popisoval pozostával z 5 légii po 3600 mužoch teda 18000 mužov plus pomocné zbory. Predpokladajme, že ¼ z nich bola vždy na stráži, čo robí 4500 mužov. Štyri kohorty - 1440 mužov strážili brány teda spolu 3060 mužov stálo na múroch. Obvod táborového múru je 6852 stôp a to dáva medzeru medzi mužmi dve stopy a tri palce, teda obrazne povedané plece pri pleci. Keď zvážime, že necelá štvrtina mužov dokázala pokryť obranu celého tábora a s dostatočnou hustotou a dobre chránená odraziť aj pomerne silného nepriateľa pochopíme dôvody, pre ktoré rímski velitelia budovali tábor na každom kroku.

Slavkov

6. března 2008 v 21:21 | Odborník |  Videá

Waterloo

6. března 2008 v 21:15 | Odborník |  Videá

Prvá výprava

6. března 2008 v 19:11 | Odborník |  Križiacke výpravy
Oslobodenie Svätej zeme
Prvá križiacka výprava

Vzrastajúca moc Círdobského kalifátu a jeho útoky na kresťanské štáty na Pyrenejskom polostrove a vzájomné rozbroje šľachty v západnej Európe boli od polovice 11. storočia čoraz vážnejším problémom. Cirkev prišla s riešením ako zastaviť moc moslimov a zároveň upriamiť výboje šľachty na územie ďaleko od európskeho Západu.

Už skoro ráno 27. novembra 1095 sa na rozľahlej rovine za hradbami juhofrancúzskeho Clermontu začali schádzať ľudia z mesta i širokého okolia, aby sa zúčastnil na neobyčajnej udalosti. Pápež Urban II. tu na záver synody vyzval kresťanov na vojenskú výpravu do Svätej zeme. Arabskí vládcovia, ktorí sa jej v 7. storočí zmocnili, zvyčajne nebránili kresťanom navštíviť ich posvätné miesta, ale museli za to platiť. V 11. storočí sa však pomery zhoršili. Tureckí Seldžukovia, ktorý na seba strhli moc, posvätné miesta pustošili a s kresťanmi zaobchádzali veľmi surovo. Kalif El Hakin u roku 1008 dal zrúcať Baziliku Sv. hrobu a následne podobný osud stihol všetky kresťanské chrámy. Z púte do Svätej zeme roku 1064, ktorú viedol mohučský arcibiskup, sa z približne 7000 ľudí vrátilo naspäť len asi 2000.
V 11. storočí prichádzalo do Palestíny veľa pútnikov a to i z vyšších vrstiev. Pútnici z Uhorska v čase panovania Štefana I. mali v Jeruzaleme k dispozícii dva útulky, čo svedčí o pomerne veľkej návštevnosti aj z našej oblasti.

PÁPEŽ NADCHOL EURÓPSKY ZÁPAD
Výzva pápeža Urbana II. bola veľmi emotívna a jeho slová zaúčinkovali nečakane silne. Deus lo volt! (Boh to chce). Nadšene volali tisíce poslucháčov, ktorých strhli sľuby a výsady stanovené cirkvou pre každého účastníka výpravy.
K veľkolepej výprave proti pohanom, posvätenej najvyššou cirkevnou autoritou, sa síce nepridal žiaden európsky panovník, vysoká šľachta však vycítila svoju šancu. Napokon sa na cestu vypravilo približne 330 000 bojovníkov, predovšetkým z Francúzska. Do Svätej zeme však dorazilo len 40 000 z nich. Na ich čele stáli muži zvučných mien. Predovšetkým jeden z najbohatších a najvplyvnejších veľmožov francúzska, gróf Rajmund IV. z Toulouse, knieža Dolného Lotrinska Gottfried z Bouillonu spolu so svojim bratom Balduinom z Boulogne, knieža Norbert z Normandie a jeho švagor gróf Štefan z Blois, flámsky gróf Róbert II., normandské knieža Bohemund z Tarentu a mnoho ďalších významných šľachticov.

VÝPRAVA CHUDOBY
Chudobné vrstvy sa pre ťaženie nadchli ešte viac. Správa o možnom vykúpení sa spolu s vidinou bohatstva rozšírila medzi najchudobnejšími ako blesk. Za niekoľko týždňov sa predovšetkým vo Francúzsku, ale aj v Nemecku, zhromaždilo viac ako dvadsať tisíc zle vyzbrojených, ale bojachtivých roľníkov. Zapríčinil to najmä vplyv muža, ktorý dal roľníkom nádej nového života. Bol to Peter z Amiensu nazývaný aj Peter Pustovník, ktorý ako potulný kazateľ odetý v hrubej kutni chodil po severnom Francúzsku. S obrovským zástupom vyrazil už v apríli 1096 smerom na východ, hoci oficiálny pápežov termín bol stanovený na 15. augusta toho istého roka. Roľníci podkovali býkov ako kone, naložili všetok svoj majetok na vozy a spolu so svojimi rodinami sa vydali do Konštantínopolu. Obyvatelia krajín, cez ktoré táto tzv. výprava chudobných postupovala, ich nemilosrdne ničili. Ale aj oni sami na ceste lúpili i žobrali a dopúšťali sa ukrutností na židoch, ako o tom svedčia príklady v Speyeri, Mainzi, Wormse, Neussi, Trieri a Metzi. Za povšimnutie stojí fakt, že pri Nitre roku 1096 sa kresťania z mesta a okolia postavili na ochranu židov, ktorí na tomto území žili a účastníkov križiackej výpravy zahnali. Odpor Nitranov bol taký rázny a prekvapivý, že Volkmarova skupina utrpela ťažkú porážku. Pravdepodobne tu padol aj veliteľ tejto križiackej skupiny, Volkmar, ktorý sa viac nespomína.
Do Konštantínopolu dorazili iba preriednuté oddiely roľníckej výpravy. Byzantský cisár Alexios I. Komnenos (1081 - 1118) ich v auguste 1096 prepravil cez Bospor na maloázijskú pôdu, kde sa pustili do boja nečakajúc na rytierske vojská. A tak hneď pri prvom strete boli armádou Seldžukov na hlavu porazení. Z 20 000 bojovníkov prežilo len okolo 3 000.

RYTIERI DOBÝVAJÚ MOSLIMSKÝ SVET
Hlavný prúd križiakov dorazil do Konštantínopolu v apríli 1097. Po zložitých rokovaniach o tom, komu by vlastne mali patriť územia, ktoré sa chystali dobyť, kniežatá uznali za najvyššiu autoritu byzantského cisára Alexiosa I. (neskôr však výsledky týchto rokovaní zmietli pod stôl). V máji 1097 sa vydali na pochod cez Anatóliu. Po niekoľkých víťazných bitkách sa oddiely križiakov dostali pred Antiochiu, ktorá bola kľúčom do Sýrie. Dobre opevnené mesto však bolo dobité až 3. júna, aj to len pomocou zrady.
Vytúžený Jeruzalem uvideli križiaci 7. júna 1099. Hrozilo, že obliehanie skončí fiaskom pre horúčavu a nedostatok vody. Okrem toho sa šírili správy, že mestu sa blíži na pomoc egyptská armáda. Podľa vízie križiaka Petra Desideria bol pád mesta možný, ak bojovníci budú držať pôst a prejdú okolo mesta v slávnostnej procesii. Útok začali 14. júna. Druhý deň sa im podarilo preraziť opevnenie a vniknúť do mesta. Opojenie križiakov z víťazstva nepoznalo hraníc. Krvavému besneniu padli za obeť tisíce moslimov i mnohí židia snažiaci ukryť sa v synagóge.
Výsledkom prvej križiackej výpravy bolo založenie kresťanského jeruzalemského kráľovstva. Na jeho čele stál Gottfied z Boiullonu, ktorý však panoval len rok, keďže ako 38-ročný podľahol epidémii cholery. Budúcnosť neskôr ukázala, že táto križiacka výprava ako jediná splnila stanovené ciele.

Napoleon Bonaparte

6. března 2008 v 18:53 | Odborník |  Napoleónske vojny
Napoleon
Napoleon Bonaparte sa narodil v roku 1769 v Ajacciu ležiacom na ostrove Korzika v Stredozemnom mori. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Vzdelávanie získal vo francúzskej vojenskej škole a v roku 1785 nastúpil do služby vo francúzskej armáde ako nadporučík delostrelectva. Plány mu zmenila francúzska revolúcia v roku 1789, ktorá viedla k vojne s Európou. Viedlo to k pádu monarchie a spôsobilo, že veľa šľachtických dôstojníkov muselo emigrovať. Za tejto situácie potrebovala revolučná armáda veľa mužov, ktorí by zaplnili prázdne miesta. V decembri 1793 získal hodnosť brigádneho generála.1
1. Na čele vojenských oddielov
Napoleonova veľká príležitosť prišla v roku 1795, keď sa royalisti vzbúrili proti republikánskej vláde. Napoleonovi bolo zverené velenie nad mestskými plukmi. Rozmiestnil zbrane tak, že "náraz kartáčovej strely" rebelov rozprášil. Odmenou pre Napoleona bolo vymenovanie do čela francúzskej armády bojujúcej s Rakúšanmi v Taliansku. Napoleonovo prvé talianske ťaženie /1796-1797/ jeho rovesníkov ohromilo. Dokonale využil revolučnú armádu, ktorá cestovala naľahko a pri výpravách bývala jednoducho. Mladý generál sa vtedy pohyboval veľmi rýchlo, predbehol svojou taktikou protivníkov a na dôležitých miestach zaútočil plnou silou. Aj napriek tomu, že Rakúšania mali početnú prevahu ich porážal, až ich donútil k uzatvoreniu mieru. Talianske ťaženie bolo prvou ukážkou Napoleonovej vojnovej geniality, jeho politických schopností a citu pre propagandu, ale tiež jeho krutosti, bezohľadnosti a cynizmu. Oslobodené územia Talianska sa stali republikami, ale v skutočnosti s nimi Francúzsko zaobchádzalo ako so svojimi satelitmi. Známe talianske obrazy boli ukradnuté a odosielané do Paríža. Napoleon bez váhania zvrhol starobylú Benátsku republiku a vydal ju Rakúšanom ako súčasť konečného mierového vyrovnania.
Napoleon sa vrátil do Francúzska ako známy hrdina. Vtedajšia francúzska vláda v ňom videla potenciálnu hrozbu a túžila sa ho zbaviť. Vďaka tomu získal Napoleon ľahko povolenie k výprave do Egypta. Táto výprava mala pokračovať do Indie, čím by oslabil Anglicko, ktoré bolo obvyklým francúzskym nepriateľom. Ale krátko po tom, keď Napoleon pristál v júli 1798 v Egypte, bolo jeho loďstvo porazené anglickými vojskami pod vedením Horatia Nelsona u Abúkíru v bitke o Níl. Keď aj Francúzi zvíťazili nad Egypťanmi a Turkami, prepuknutie morovej epidémie im zabránilo v ďalšom postupe.
Keď sa Napoleon dozvedel, že vo Francúzsku prepukla politická kríza, nechal armádu v Egypte a riskantne sa vrátil cez Stredozemné more späť.2
2. Napoleon získava moc
Po svojom návrate do Francúzska Napoleon zistil, že direktórium už nie je obľúbené a ocitá sa vo vážnych problémoch. Rýchlo využil svoje výhody a 9.novembra 1799 prebral moc.
Bola spísaná nová ústava a ľudovým referendom bola odsúhlasená. Tak začal nový politický systém - konzulát - v ktorom predsedali traja konzuli. V skutočnosti to však bol iba prvý konzul, sám Napoleon Bonaparte, zvlášť po tom, keď upevnil francúzsku pozíciu v Taliansku víťazstvom u Marenga v roku 1800. Ďalšie francúzske úspechy prinútili Rakúšanov uznať francúzske obsadenie ľavého brehu rieky Rýn a satelitných republík v Holandsku, Švajčiarsku a Taliansku.3
3. Napoleonovo Francúzsko
Vtedy sa vlastne stal Napoleon diktátorom Francúzska a výrazne premenil dôležité štátne inštitúcie. Mnohé z jeho zmien potrvali do dvadsiateho storočia.
Vytvoril napríklad centrálnu vládu, účinnú štátnu správu, založil Národnú banku za účelom zastavenia inflácie, zaviedol reformu daňového systému, v občianskom zákonníku kodifikoval občianske práva a zaviedol nový systém vzdelávania. Ďalším návratom k tradičným hodnotám bol takzvaný konkordát /dohoda/ z roku 1801 medzi Francúzskom a katolíckou cirkvou, ktorý tak zakončil dlhodobý spor. Francúzsko bolo vyhlásené za katolícku zem, ale Napoleon zaistil, aby bola existenčne závislá od štátu a bola pod jeho kontrolou. Tieto a ďalšie opatrenia spôsobili, že Napoleon mal vo Francúzsku veľa odporcov, ktorí ho kritizovali.
Pravda je ale taká, že upevnil niektoré revolučné výdobytky (právo na majetok, rovnosť pred zákonom), ale súčastne prestal spájať revolúciu so zásadou slobody.
Stabilita, ktorú ponúkal Francúzsku Napoleon bola tým, čo Francúzsko v roku 1800 chcelo, pretože malo za sebou roky neistôt a zmien. Ale Francúzsko, ako aj iné národy, mali skoro zistiť, že vojenský diktátori nemajú príliš veľký záujem, aby ich územie bolo stabilné. V roku 1802 Napoleonova obľuba vzrástla, pretože uzavrel mier s Anglickom. Ale ani jedna strana nedôverovala tej druhej z podpísaných strán a v nasledujúcich rokoch opäť prepuklo nepriateľstvo. Dôsledkom toho bolo, že Napoleon začal pripravovať prekročenie kanálu La Manche a inváziu do Anglicka. Medzitým sa v roku 1804 sám korunoval za cisára Francúzska a vytvoril novú dedičnú aristokraciu, ktorú vyberal medzi svojimi maršalmi a ministrami. Nové ľudové referendum, ktoré bolo úspešné, udržalo ilúziu, že vo Francúzsku je ešte akási sloboda na rozdiel od ostatnej Európy, kde Napoleon čoskoro dosadil členov svojej rodiny na tróny uvolnené vyhnanými dynastiami alebo na tróny novovytvorených štátov.4
4. Potlačovaná koalícia
V roku 1805 musel Napoleon odložiť svoje plány na inváziu do Anglicka, pretože čelil spojenectvu na kontinente, a síce koalícii Rakúska, Ruska a Švédska. V jednom zo svojich najúspešnejších vojenských ťažení pretaktizoval rakúskeho generála Macka z Ulmu, donútil ho ku kapitulácii a ten sa nepokúsil ani brániť.
Potom si Napoleon pripísal slávne víťazstvo nad spojenou rakúsko - ruskou - pruskou armádou pri Slavkove /Austerlitz/. Rusi sa rýchle stiahli, zatiaľ čo Rakúšania uzavreli mier. Jedinou udalosťou, ktorá znížila Napoleonov triumf, bolo Nelsonove víťazstvo nad francúzskymi a švédskymi flotilami pri Trafalgare. Týmto víťazstvom získalo Anglicko nadvládu nad morom, čo Francúzsku v najbližšom období znemožnilo prejsť La Manche a na Anglicko zaútočiť.
Napoleon svojím víťazstvom pri Slavkove získal vládu nad Talianskom, čo mu umožnilo prekresliť mapu Nemecka, odmeniť svojich spojencov a spojiť ich do Rýnskeho spolku. Jeho protektorom sa stalo Francúzsko. Titul cisár rímskej svätej ríše, ktorý po storočia nosili rakúsky Habsburgovia, bol zrazu bezvýznamný. Súčastný jeho nositeľ, František, sa ho vzdal a od tej doby bol jeho nositeľ nazývaný iba rakúskym cisárom.5
5. Kontinentálny napoleonovský systém
Napoleonova hviezda neustále stúpala. Keď Prusko konečne, i keď pozde, vytiahlo zbrane, avšak jeho vojaci, kedysi slávni, boli porazení v bitke u Jeny a Auerstadte v roku 1806. Mierové podmienky boli kruté. Bolo medzi nimi obnovenie poľského štátu, varšavské veľkovojvodstvo, čím prišlo Prusko o časť svojho územia, ktoré získalo pri rozpade Poľska v deväťdesiatych rokoch osemnásteho storočia. Z pruského hlavného mesta Berlína vyhlásil Napoleon prvé dekréty, ktoré sa stali jeho tzv. kontinentálnym systémom. Zasiahli Anglicko jediným možným prostriedkom - zákazom dovozu anglického tovaru kdekoľvek na územie francúzskeho cisárstva. Napoleon veril, že Anglicko zloží na kolená. Stále však zostával jeden nepriateľ, s ktorým sa musel vyrovnať. Rusi boli ešte stále v hre. Krvavé a kruté stretnutie pri Ezlau ukázalo, že Napoleon nie je neporaziteľný, lenže ruská armáda pre zmenu bola porazená vo Friedlande v roku 1807. Keď sa Napoleon a cár Alexander stretli pri Temži, ruský vládca nielenže pristúpil na mier, ale urobil nečakaný obrat a stal sa francúzskym spojencom. Koncom roku 1807 okupovala francúzska vojnová armáda Portugalsko, ktoré sa vysmialo kontinentálnemu systému. Napoleon v nasledujúcom roku presvedčil španielskeho kráľa a jeho dediča, aby sa vzdali svojich práv, takže kráľom sa stal cisárov starší brat Jozef Bonaparte. Španieli však odmietli túto cudziu dynastiu a široký odpor sa premenil na krutú guerillovú (partizánsku) vojnu, ktorá sa pozdejšie vďaka anglickej výprave vedenej Wellesleym stávala postupne úspešnejšou. Časom boli francúzske zdroje a morálka vážne poškodené epidémiou španielskeho moru.6
6. Príznaky nespokojnosti
Navonok bol cisár Napoleon Bonaparte na vrchole svojej moci a slávy a Rakúsko utrpelo jednu porážku (bitke pri Wagrame v roku 1809). Konečne sa zdalo, že sa zmieri s tým, že sa nevyhnutne stane spojencom Francúzska. Napoleon, aby toto spojenectvo spečatil, sa rozviedol s Jozefínou a oženil sa s rakúskou princeznou. Tá mu porodila dediča, ktorého tak veľmi potreboval.
V tú dobu sa už v Európe objavovali príznaky nespokojnosti. Napoleonova vláda síce priniesla niektoré výhody, že znovu zaviedla feudálne zásady, ale to bolo prevážené francúzskym dominantným postavením a hospodárskymi zvratmi spôsobenými kontinentálnym systémom.
Blokáda bola síce účinnou zbraňou, ktorá poškodila anglický priemysel, ale tiež priniesla ťažkosti Napoleonovým poddaným. Rozšírilo sa pašovanie, ktoré vyvolalo stále prísnejšie policajné opatrenia.7
7. Obrat
Obrat nastal vtedy, keď medzi Napoleonom a cárom Alexandrom došlo k sporu. V roku 1812 vtrhol Napoleon s mnohonárodnou armádou do Ruska s úmyslom zraziť cára na kolená. Po krvavej bitke pri Borodine prijali Rusi účinnú taktiku, ktorá viedla k víťazstvu. Namiesto toho, aby bojovali, začali ustupovať, čím lákali okupantov stále ďalej do mrazivého vnútrozemia. Dokonca, keď Napoleon vstúpil do Moskvy, cár stále ešte odmietal bojovať. Nebezpečná izolácia Francúzov zosilnela, keď väčšina Moskvy ľahla popolom a Napoleon nemal inú možnosť ako ustúpiť. Veľká armáda, zasiahnutá zimou, hladom sa začala rozpadať a vojenské ťaženie sa zmenilo na katasrofu.8
8. Kolaps cisárstva
Po tomto vojenskom ťažení sa francúzske cisárstvo zrútilo veľmi rýchlo. Anglicko finančne podporilo novú protifrancúzsku koalíciu, kde patrilo aj Rusko, Prusko, Rakúsko a Švédsko. Všetko sa obrátilo proti Napoleonovi. Po bitke pri Lipsku v októbri 1813 bolo Francúzsko definitívne porazené. V Holandsku začalo povstanie, Angličania dokončili oslobodenie Španielska a začiatkom roku 1814 spojené armády napadli Francúzsko. V apríli bol obsadený Paríž a Napoleon bol donútený k abdikácii. Zostal síce cisárom, ale iba na malom ostrovčeku Elba v Stredozemnom mori.9
9. Waterloo
Mohol byť koniec Napoleonovej kariéry. Keď Napoleon odstúpil, vrátil sa na trón kráľ z rodu Bourbonov, ale nezískal obľubu a vzťahy medzi skoršími spojencami sa zhoršili. Napoleon vsadil na tieto dve skutočnosti a ušiel z Elby a prvého marca 1815 pristál vo Francúzsku s hŕstkou svojich mužov. Jeho cesta do Paríža bola triumfálnym úspechom a znovu prebral moc bez jediného výstrelu. Európa však stála proti nemu a jeho druhá -stodenná - vláda skončila na poli u Waterloo, kde sa Francúzom nepodarilo poraziť anglicko-holandské vojská, ktoré viedol vojvoda z Wellingtonu. Francúzi boli zahnaní na útek na konci dňa, keď dorazili blucherovskí Prusovia. Napoleon sa opäť vzdal moci, ale tentoraz bol vyhostený na oveľa vzdialenejší ostrov Svätej Heleny v južnom Atlantiku. Tam zostal do svojej smrti do roku 1821.
Pretože ho víťazi nenávideli, mnoho z toho, čo Napoleon urobil, sa ukázalo nemožným zničiť, odčiniť. Tiež jeho povesť zostáva stále živá a umožnila pozdnejšiemu Bonapartovi vytvoriť druhé, menej impozantné cisárstvo.

Druhá púnska vojna

6. března 2008 v 18:01 | Odborník |  Rímska ríša
Politická situácia
Po strate Sicílie, Sardínie a Korziky sa Kartágo sústredilo na efektívnejšie ovládnutie Hispánie. Veliteľa Hamilkara Barkasa poslali roku 237 pred Kr., aby znovu ovládol územia na juhovýchode i vo vnútrozemí Iberského polostrova. Domáce kelto-iberské obyvateľstvo sa podarilo len ťažko ovládnuť, ale neskôr sa stalo dôležitou zásobárňou kartáginských vojenských síl. Hamilkarovi sa podarilo zmocniť sa bohatých nálezísk kovových rúd a striebra, čím Kartágo mohlo splácať vojenské reparácie voči Rímu. Hranica kartáginského vplyvu sa posunula až k rieke Ebro (podľa zmluvy z roku 226 pred Kr.). Na kontrolu novozískaných území založilo Kartágo nové centrá - Acra Leuce (Biely útes - dn. Alicante), a predovšetkým Nové Kartágo (dn. Cartagena).
Rimania pozorne sledovali vývoj v Hispánii a v roku 231 a 226 poslali posolstvá, ktoré rokovali o záujmových sférach medzi obomi štátmi. S mestom Saguntum, ktoré ležalo na juh od rieky Ebro (a teda v kartáginskej sfére vplyvu) uzavreli Rimania spojeneckú zmluvu.
Keď roku 229 Hamilkar Barkas zahynul, veliteľom kartáginských síl v Hispánii sa stal jeho zať Hasdrubal (v roku 221 ho zavraždili) a po ňom Hamilkarov syn Hannibal, ktorý svojho otca sprevádzal na vojenských výpravách od detstva. Bol to vynikajúci vojenský veliteľ, ktorého vojaci, i napriek dôslednému vyžadovaniu vojenského poriadku, obľubovali a poslúchali.

Príčina vojny

Bezprostrednou a priamou príčinou prepuknutia nového ozbrojeného konfliktu sa stali udalosti v Sagunte. Vnútorné rozpory v rámci saguntskej spoločnosti viedli časť obyvateľov k úteku z mesta, pričom sa obrátili o pomoc na Hannibala. Ten i napriek spojeneckej zmluve Sagunta s Rímom obliehal osem mesiacov mesto a v roku 219 ho dobyl.
Rimania na dobytie Sagunta reagovali diplomaticky. Do Kartága poslali posolstvo, ktoré žiadalo, aby bol Hannibal za porušenie zmluvy vydaný Rimanom. Vojenskí velitelia sa postavili proti jeho vydaniu, čo znamenalo vyhlásenie vojny.

Priebeh bojov

Rimania predpokladali, že vojenské akcie sa budú odohrávať v Hispánii, na Sicílii, príp. na území Afriky. Preto poslali menšie loďstvo do Massalie (dn. Marseille) v čele s konzulom P. Corneliom Scipionom. Druhý konzul Tiberius Sempronius Longus odišiel s väčšou časťou loďstva na Sicíliu.
Hannibal však prekvapil Rimanov neočakávanou taktikou. Zozbieral vojsko, asi 50 000 pešiakov, 9 000 jazdcov a skupinku bojových slonov, prekročil rieku Rhodanus (dn. Rhôna) a pozdĺž pobrežia sa dostal k úpätiu Álp. Namáhavým pochodom prekročil Alpy a zostúpil na územie Itálie. Zo svojho vojska stratil takmer polovicu pešiakov, ale na jeho stranu sa pridávalo keltské obyvateľstvo sídliace v severnej Itálii. Takisto počítal s tým, že keď vstúpi priamo na rímske územie, budú sa k nemu pridávať rímski spojenci nespokojní s nadvládou Ríma.

Prvé bitky

Hannibalov postup vyvolal zmätky v rímskej stratégii. Rimania narýchlo postavili proti nemu vojsko, ktoré však Hannibal v bitke pri rieke Ticino porazil (roku 218 pred Kr.). Druhú porážku utrpeli Rimania na riečke Trebia. Zo 40 000 rímskej armády sa zachránila asi jedna štvrtina.
Na rok 217 pred Kr. bol za jedného z konzulov zvolený Gaius Flaminius. Postavil nové vojsko, s ktorým sa pokúšal zabrániť Hannibalovi postupovať v ceste na juh. Kartáginské vojsko však cez močiare obišlo rímske postavenie a v bitke pri Trasimenskom jazere Rimania utrpeli tretiu ťažkú porážku. Spolu s 15 000 vojakmi v boji zahynul aj veliteľ Flaminius.
Neúspechy rímskeho vojska vyvolali znepokojenie v Ríme, pretože Hannibalovi nebránilo žiadne vojsko v ceste na hlavné mesto. Nemal však obliehacie zariadenia, ani sa k nemu, podľa pôvodného očakávania, nepridávali rímski spojenci, preto zamieril na juh Apeninského polostrova, aby tam získal spojencov. V Ríme bol vymenovaný diktátor Quintus Fabius Maximus, ktorý však potreboval zvýšiť morálku rímskeho vojska. Nepodstupoval otvorenú zrážku s Hannibalovým vojskom, ale menšími oddielmi znepokojoval jeho zásobovacie jednotky a bránil mu v dostatočnom zásobovaní. Preto dostal aj prímenie Cunctator (Váhavý), ale zároveň si znepriatelil určité vrstvy v Ríme, takže nezískal ďalšiu podporu v boji.

Bitka pri Kannách

Na rok 216 pred Kr. boli zvolení za konzulov Lucius Aemilius Paulus a Gaius Terentius Varro. Každý z nich velil jednej časti rímskeho vojska, pričom sa nedokázali dohodnúť na spoločnom postupe a taktike. Ich rozpory vyvrcholili v bitke pri Cannách (roku 216 pred Kr.) na juhu Itálie, kde Rimania utrpeli najťažšiu porážku v dejinách obdobia republiky. V bitke zahynulo asi 50 000 rímskych vojakov.
Hannibal rozmiestnil svoje vojsko v poloblúku. V strede sústredil oddiely svojich spojencov, svoje najkvalitnejšie oddiely rozmiestnil na krídlach. V úvode bitky kartáginské jazdecké oddiely rozohnali rímsku jazdu. Medzitým začala boj aj pechota. Spočiatku Hannibalove jednotky v strede ustupovali a Rimania sa nechtiac dostali do situácie, že ich začali ohrozovať bočné krídla Hannibalovho vojska. Keď sa vrátila Hannibalova jazda z prenasledovania, rímske vojsko sa dostalo do úplného obkľúčenia a bolo zničené. Len časti oddielov sa podarilo zachrániť, časť padla do zajatia, ale väčšina rímskych vojakov padla v boji. S nimi zahynul aj konzul L. Aemilius Paulus, druhý konzul z bojiska ušiel.

Diplomatické rokovania

Hannibalovo víťazstvo pri Cannách spôsobilo, že od Ríma začali odpadávať niektoré spojenecké mestá v Kampánii. Najvýznamnejším z nich bolo mesto Capua, neskôr aj Tarent a sicílske Syrakúzy. Na stranu Kartága sa pridala aj Macedónia. Macedónsky kráľ Filip V. začal proti Rímu vojnu (prvá macedónska vojna, 215-205 pred Kr.). Rimanom sa však podarilo na svoju stranu získať Aitólsky spolok, ktorý viazal macedónske vojenské sily, takže Rimania mali voľné ruky proti Hannibalovi.

Boje v Itálii

I napriek ťažkým porážkam v Itálii sa Rimania nevzdávali a pokračovali v opatrnom boji proti Hannibalovi. V roku 212 pred Kr. obliehali Capuu, aby ju potrestali za to, že sa pridala na kartáginskú stranu. Aby Hannibal pomohol svojmu spojencovi, podnikol na jar roku 211 manifestačný pochod k bránam Ríma. Obyvateľstvo bolo vystrašené, všade sa ozývali výkriky "Hannibal ante portas" (Hannibal pred bránami). Priamo však na mesto nezaútočil, obmedzil sa na pustošenie vidieka. Rimania využili jeho nerozhodnosť a po dlhom obliehaní Capuu dobyli. Mnohých popredných občanov popravili, mnohých predali do otroctva, mesto stratilo výsadné postavenie, ktoré malo dovtedy.

Boje na Sicílii

Sicílsky vládca Hieronymos (nástupca Hierona II.) sa roku 215 pred Kr. pridal na kartáginskú stranu a dúfal, že rozšíri svoje územia. Rimania poslali proti nemu vojsko, ktorému velil Marcus Claudius Marcellus (roku 213 pred Kr.). Rimania obliehali dobre opevnené Syrakúzy z pevniny i z mora a trvalo niekoľko mesiacov, kým mesto dobyli. Počas záverečných bojov zahynul aj syrakúzsky matematik a fyzik Archimedes, ktorý počas obliehania zostrojil viacero účinných obranných zariadení a pomáhal tak brániť rodné mesto.
Veliteľ rímskeho vojska síce vydal rozkaz, aby Archimeda ušetrili, ale fyzik sa náhodou v zamyslení dostal do konfliktu s rímskym vojakom. Archimedes totiž na brehu mora riešil nejaký matematický problém a keď mu vojak stúpil na výpočty, nakreslené v piesku pláže, Archimedes sa na neho oboril so slovami "Neruš moje kruhy!" (Noli tangere circulos meos!), čo pobúrilo rímskeho vojaka a Archimeda prebodol.

Boje v Hispánii

Od počiatku vojny prebiehali boje aj na území Hispánie. Hannibal zveril jej územie veleniu svojich bratov. Rimania sem poslali ako veliteľa Gnaea Cornelia Scipiona, ktorému v roku 217 prišiel s vojskom na pomoc jeho brat Publius Cornelius Scipio (konzul z roku 218). Spoločne sa im podarilo zmocniť sa Sagunta a časti územia Hispánie, ale v roku 211 boli obaja porazení v bitke a zahynuli. V nasledujúcom roku poslali Rimania do Hispánie Publia Cornelia Scipiona (bol to syn Publia Cornelia Scipiona, konzula z roku 218 a synovec Gnaea Cornelia Scipiona). V minulých rokoch sa vyznamenal v bojoch na rieke Ticine i v bitke pri Cannách. V Hispánii bol ako súkromná osoba, bez toho, aby zastával akýkoľvek úrad. I napriek tomu mu bolo udelené prokonzulské impérium a zverené velenie nad vojskom. V roku 209 pred Kr. dobyl Nové Kartágo a do roku 206 ovládol podstatnú časť Hispánie.

Záverečné boje

Hannibal začal mať v Itálii problémy. Bol nedostatočne zásobovaný, z Kartága nedostával účinnú podporu, obyvatelia Itálie sa k nemu nepripájali tak, ako si predstavoval. V roku 209 Rimania dobyli Tarent (veliteľom tu bol 80-ročný Fabius Maximus). Z Hispánie prešiel do Itálie Hannibalov brat Hasdrubal, ktorý mu mal priviesť čerstvé vojenské posily, ale v bitke na rieke Metauros bol porazený a v boji zahynul (roku 207). Jeho hlavu potom Rimania doručili do Hannibalovho tábora.
V roku 205 bol Scipio zvolený za konzula a v nasledujúcom roku sa vylodil s vojskom v Afrike. Kartáginci odvolali Hannibala z Itálie a v roku 202 v bitke pri Zame utrpel jedinú porážku vo svojom boji proti Rímu. Na strane Rimanov bojoval aj numidský kráľ Masinissa, ktorý chcel posilniť svoje politické postavenie na úkor Kartága.

Uzavretie mieru

Mierovú zmluvu medzi Kartágom a Rímom podpísali v roku 201 pred Kr. Podmienky boli pre Kartágo veľmi tvrdé. Stratilo všetko loďstvo, zostalo mu len desať strážnych lodí. Muselo zaplatiť Rímu vojenské náhrady škôd vo výške 10 000 talentov, pričom splácanie bolo rozdelené na dobu päťdesiat rokov. Rimania tak chceli systematicky oslabovať ekonomiku svojho politického súpera odčerpávaním jeho prebytočných finančných zdrojov. Kartágo muselo vydať do Ríma rukojemníkov z najvýznamnejších rodín. Stratilo aj rozsiahle územia v Afrike, z ktorých podstatnú časť Rimania pripojili k Masinissovmu numidskému kráľovstvu. Napokon Kartágo nesmelo viesť žiadne vojny mimo územia Afriky, na území Afriky mohli viesť vojnu len so súhlasom Ríma.

Hannibalova smrť

I napriek porážke pri Zame Hannibal nestratil popularitu medzi obyvateľstvom. V roku 196 pred Kr. zastával najvyšší úrad v Kartágu a prísnou kontrolou financií sa mu podarilo dosiahnuť, že Kartáginci ponúkli Rímu predčasné splatenie finančných povinností. To značne znepokojilo Rimanov i rímskych spojencov v Afrike. Tí poslali do Ríma posolstvo, ktoré Hannibala obvinilo z porušovania dohôd. Do Kartága prišla komisia, ktorá mala prešetrovať akési konflikty na hraniciach s Numídiou. Hannibal sa však obával zrady a preto ušiel na poslednú chvíľu z Afriky. Odišiel na Východ na dvor sýrskeho kráľa Antiocha, ktorému radil v jeho politike proti Rímu. Avšak po Antiochovej porážke v roku 190 musel ujsť aj zo Sýrie, pretože Rimania aj tu žiadali jeho vydanie (v roku 188, keď sa podpisoval mier v Apamei). Jeho posledným útočiskom bol dvor bithýnskeho kráľa Prusia, ktorému pomáhal v boji proti pergamskému kráľovi Eumenovi. Aj tu ho však našli Rimania a keď im ho chcel kráľ Prusias pravdepodobne vydať, Hannibal ušiel a v bezvýchodiskovej situácii spáchal v roku 183 pred Kr. samovraždu - otrávil sa jedom.

Stručne o Vojne ruží

6. března 2008 v 16:26 | Odborník |  Vojna ruží
Od roku 1455 zúrila "vojna ruží" medzi panujúcou dynastiou Lancasterovcov (erbové znamenie červená ruža) a im príbuzným rodom Yorkovcov (biela ruža) o kráľovský trón v Anglicku.
Vojvoda Richard z Yorku si uplatňoval nárok na regentskú vládu za nervovo chorého Henricha VI. V roku 1460 požadoval kráľovskú korunu, ale zahynul v bitke u Wakefieldu. Ašpiráciu rodu bielej ruže úspešne naplnil až Richardov syn Eduard, ktorý v r. 1461 zosadil Henricha VI. a prehlásil sa ako Eduard IV. anglickým kráľom. Situáciu skomplikoval Eduardov pomocník Richard Neville z Warwicku, ktorý sa s ním nezhodol. Tento "tvorca kráľov" s francúzskou pomocou oslobodil Henricha VI. z väzenia a dosadil ho znovu v r. 1470 na trón ako právoplatného panovníka.
Henrich Tudor, vzdialený príbuzný dynastie Lancasterovcov, porazil u Bosworthu anglického kráľa Richarda III., ktorý v boji padol. Henrich sa nechal vyhlásiť za kráľa ako Henrich VII. V roku 1485 tým skončila "vojna ruží", ktorá trvala od r. 1455. Aby spojil nároky obidvoch rodov, oženil sa s Alžbetou, dcérou Eduarda IV. a založil tak dynastiu Tudorovcov.
Využíval oslabenú moc vysokej šľachty, ktorá bola dlhými vojnami takmer vybitá, potlačil niekoľko povstaní a vybudoval si veľmi silnú pozíciu.

SS

6. března 2008 v 16:15 | Odborník |  Druhá svetová vojna
Waffen-SS alebo tiež Zbrane SS boli ozbrojené oddiely Schutzstaffel vedenej Heinrichom Himmlerom počas druhej svetovej vojny. Jednotky Waffen SS tvorili elitu nemeckej armády, boli prednostne zásobované najkvalitnejšími zbraňami a do ich radov boli vyberaní hlavne dobrovoľníci. Na Norimberskom procese boli pre krutosť a vojnové zločiny spáchané počas druhej svetovej vojny vyhlásení za zločineckú organizáciu.
Vznik:
Vyvinuli sa z 200-člennej jednotky Hitlerovej osobnej ochranky ešte v období, kedy Hitler nebol kancelárom, ale vodcom NSDAP v roku 1929. Väčšina členov budúcich Waffen SS sa vtedy rekrutovala z bývalých Freikorps. Základom pôvodnej ochranky Adolfa Hitlera bola takzvaná Leibstandarte SS Adolf Hitler, která byla vytvorená Heinrichom Himmlerom na Hitlerovu žiadosť. Po vypuknutí druhej svetovej vojny boli Waffen SS nasazované do bežných vojenských akcií na fronte, vykonávali stráž v koncentračných táboroch a po celú dobu svojej existencie boli ich členovia predĺženou rukou NSDAP a v podstate i osobnou strážou Hitlera.
Členovia Waffen SS boli, spočiatku v drvivej väčšine dobrovoľníci, často bývalí členovia Hitlerjugend, ktorí prešli pomerne prísnym výberom. Až v neskoršej fáze vojny, kedy už obyčajný nábor nestačil pokrývať ťažké straty, ktoré jednotky SS utrpeli na frontoch, boli do týchto jenotiek naberaní príslušníci aj inými spôsobmi. Noví príslušníci SS prechádzali kvalitným fyzickým ako aj vojenským výcvikom. Súčasťou prípravy bola aj dôkladná ideologická príprava zahrnujúca štúdium viacerých nacistických a rasistických myšlienok, ktoré mali pomáhať realizovať. Každý vojak SS prešiel výcvikom so streľnou zbraňou, po ktorom mohol nasledovať i ďalší špeciálny výcvik napr. s výbušninami či v ovládaní ťažkej techniky. Waffen SS tak dostával podstatne lepší výcvik, než väčšina Wehrmachtu. Prístup dôstojníkov a poddôstojníkov k vojakom bol ťiež podstatne iný, než vo väčšine nemeckej armády. Vojaci Waffen SS boli veľmi cenní a ich velenie si ich veľmi vážilo. I preto v jednotkách SS panoval o niečo voľnejší režim, než bolo v nemeckej armáde zvykom. Medzi veliteľmi a vojakmi panovala často kamarádska atmosféra, v jednotkách bolo údajne časté i tykanie nadriadeným. Waffen-SS mali lepšie prídely jedla a celokvo lepšie podmienky. Názory na kvalitu ich výzbroje sa však rôznia. Kým niektorí tvrdia, že boli zásobení podľa možností tou najlepšou technikou a výstrojom, iné pramene udávajú, že často dostávali práve horšiu výzbroj (prevážne konfiškovanú v československej a rakúskej armáde. Konfiškovaná a koristná výzbroj horšej kvality sa však pravdepodobne vzťahuje iba na začiatok druhej svetovej vojny, prípadne na niektoré menej významné jednotky tvorené na východnom fronte z miestneho obyvateľstva.
Nasadenie:
Jednotky SS sa zúčastnili väčšiny veľkých nemeckých ťažení počínajúc inváziou do Poľska v roku 1939. Významnú úlohu zohrali pri bojoch vrámci operácie Weserübung, v roku 1940 sa ďalej zúčastnili na bleskovej vojne v krajinách západnej Európy. Operovali na Balkáne, kde sa zúčastnili útoku na Juhosláviu a Grécko, no v týchto oblastiach sa podieľali i na boji proti partizánom. Po vpáde do ZSSR, boli významnou oporou nemeckých síl počas bojov. Zaznamenali úspechy nielen pri útočných operáciach ale aj pri obrane. V bojoch o Leningrad zohrali významnú úlohu pri bojoch na rieke Volochov, kde SS za ťažkých strát odrazili útok silnejších sovietskych síl a významne prispeli k stabilizácii frontu. Ďalším z ich veľkých úspechov bol úspešný protútok pri Charkove, kde II. tankový zbor SS pod vedením Paula Haussera výrazne prispel k nemeckému víťazstvu a zastaveniu svietskeho postupu od Stalingradu. V následnej bitke v Kurskom oblúku sa stretli so silnou obranou Červenej armády, ktorá pre tankových granátnikov pripravila vo svojej rozvrstvenej obrane peklo. Najmä straty pechoty, často spôsobené veľkým vyčerpaním jednotiek, boli na nemeckej strane vysoké. Tankové jednotky SS však v okolí Kurska zaznamenali rad úspechov a zúčastnili sa i najväčšej tankovej bitky pri Prochorovke. Mnohé jednotky sa účastnili na boji proti partizánom v Bielorusku, na Ukrajine a v Poľsku, kde spáchali rad vojnových zločinov a zverstiev. Známe je i nasadenie jednotiek SS na západe. 12. divízia SS Hitlerjugend, napr. zohrala významnú úlohu v bitke v Normandii. V bitke o Ardeny bola jednou s hlavných nemeckých útočiacich síl 6. tanková armáda SS. Proti SNP zasahovalo tiež viacero jednotiek SS. Najznámejšie z nich boli 18. divízia tankových granátnikov SS Horst Wessel, či 2. brigáda SS Dirlewanger, tá sa stala známou najmä kvôli výčinom svojich príslušníkov počas Varšavského povstania.
Opustený transportér SS v Berlíne.

Gallipoli

6. března 2008 v 15:14 | Odborník |  Prvá svetová vojna
Bitka o Gallipoli, 1915
"Treba mať na pamäti, že už viac nie je možné dobyť Dardanely silou a modernú flotilu by takémuto nebezpečenstvu ani nikto nevystavil," zapísal si Winston Churchill do denníka v roku 1911. Už o štyri roky však pod dojmom úspechov nemeckého delostrelectva pri ťažení Belgickom zmenil názor. Na ministerstve vojny v Londýne inicioval operáciu, ktorá mala zmeniť pomer síl v 1. svetovej vojne. Dvadsiateho piateho apríla 1915, pred 90. rokmi, sa britské jednotky začali vyloďovať na polostrove Gallipoli.
Turecko bolo podľa Churchilla Achilovou pätou centrálnych mocností. Úspešný útok na prieliv oddeľujúci Európu od Ázie by uvoľnil cestu cez Marmarské more k Istanbulu. Tým by prinútil Nemcov, ktorí už okrem západného frontu bojovali aj na východe s Ruskom, aby poslali časť jednotiek aj na pomoc Turecku. Uľavilo by sa aj Rusom, ktorým robili Turci veľké problémy na kaukazskom bojisku.
Britsko-francúzska flotila začala útok na Dardanely 19. februára. Svojho súpera spojenci podcenili. Čakali, že z opevnení na brehoch, z ktorých mnohé boli ešte zo stredoveku, im veľké nebezpečenstvo hroziť nebude. Turci však úžinu zasypali krížovou paľbou, prehradili ju mínami a protiponorkovou sieťou.
Pri pokuse o rozhodujúci prielom v polovici marca Turci potopili tri britské lode. Vtedy boli už na konci so silami, nemali takmer nijakú muníciu. Admirál de Robeck to však nevedel a vydal rozkaz na stiahnutie z úžiny. Padlo rozhodnutie dobyť Dardanely vylodením expedičných zborov pod velením generála Iana Hamiltona.
Cieľom invázie bolo obsadiť polostrov Gallipoli na európskom brehu úžiny. Oddiely z Británie sa 25. apríla vylodili na jeho južnom cípe pri myse Helles, 15 míľ severnejšie sa vylodil austrálsky a novozélandský armádny zbor.
Operácia musela pre nedostatok spravodajských informácií vychádzať z predpokladov. Nepresné údaje o pobreží zapríčinili, že Austrálčania sa vylodili o míľu severnejšie, ako mali. Turci ich tu ani nečakali, nepredpokladali, že sa vylodila na malej pláži pod strmými svahmi. Ich vrchol Sari Bair bol až štyri kilometre od pobrežia. Austrálčania sa naň nedostali včas, prví ho obsadili obrancovia pod vedením plukovníka Mustafu Kemala, budúceho zakladateľa moderného Turecka.
Na útočníkov spustili paľbu a zahnali ich späť na breh. Hamilton im nedovolil ustúpiť, a tak hneď prvý deň stratili 5000 mužov.
Podobne dopadol útok pri myse Helles. Briti síce za cenu veľkých strát obsadili pláže, strategickú vyvýšeninu Achi Baba sa im pre chaotické velenie nepodarilo dosiahnuť. Vylodenie sa zmenilo na statickú zákopovú vojnu, ktorá počas celého leta prinášala spojencom obrovské straty, ale žiadne zisky.
Situáciu nezmenilo ani augustové vylodenie na treťom mieste pri zálive Sulva. Ani tentoraz to spojenci organizačne nezvládli - utajenie bolo také dokonalé, že ani jednotliví velitelia nevedeli, čo robia iní.
Aspoň evakuáciu v decembri a januári 1916 mohli Briti považovať za úspech. Nestratili pri nej ani jedného vojaka. Celkovo však spojenci prišli o 252 000 mužov. Turecké straty sa odhadujú na takmer 300 000.
Vylodenie na Gallipoli bolo jednou z najhorších operácií Dohody v 1. svetovej vojne. Neúspech veľmi poznačil dovtedajšiu Churchillovu reputáciu - odvolali ho z postu prvého lorda admirality. Vrátil sa tam až v septembri 1939.

Poručík John Harding, Londýnsky pluk

Desivý objav

Mnohé z nových jednotiek , ktoré sa vylodili v auguste 1915 v Gallipoli, prekvapil čudný vzhľad tamojšieho terénu. Neumožňoval postup ani v noci. Poručík Londýnskeho pluku John Harding spomína na zmätok, ktorý vtedy zavládol: "Povedali nám, že v noci zaútočíme. A tak sme za súmraku vyrazili a postupovali v zástupe, pričom sme sa občas zastavili... Zdalo sa nám, že prestávky nasledovali po necelých sto metroch. Spomínam si, že sa išlo veľmi, veľmi pomaly. Niekto, ani nevieme kto, nás viedol, atak sme kráčali bez najmenšieho tušenia, kam vlastne mierime. Neviem, ako dlho sme takto postupovali, kým prišiel rozkaz zastaviť a zaľahnúť. Zacítili sme hrozný zápach. Netušili sme, odkiaľ prichádza. Boli sme však takí unavení, že sme nakoniec zaspali. Keď sme sa ráno prebudili, zistili sme, že sme spali vedľa mŕtvol štyroch či piatich Turkov... Nakoniec prišiel rozkaz, že sa máme vrátiť späť na pláž."
Citát z knihy Nigela Steela a Petra Harta Defeat at Gallipoli.

Samuraj

6. března 2008 v 14:38 | Odborník |  Japonsko
Samuraj
bol stredoveký japonský bojovník, známý predovšetkým svojou oddanosťou.
Samuraji boli bojovníci slúžiaci cisárovi, alebo jednoducho svojmu pánovi. V boji využívali vždy všetky protivníkove slabiny a útočili na citlivé, hlavne zbrojou nechránené miesta na tele (krk, podpažie, zákolenie, prípadne žalúdok).
Samuraji boli vždy cvičení od veľmi útleho veku. Cvičili s drevenými mečmi (bookken) proti svojim spoluštudentom. Už ako desaťročných ich posielali na miesta plné strachu, ktoré museli mladí učeníci prekonať. Medzi také miesta patrili napríklad cintoríny, márnice, husté lesy alebo opustené zrúcaniny budov. Na začiatku samuraji bojovali hlavne s lukom. Až neskôr sa začali zdokonaľovať vo vojenskom umení s mečom (BUSIDO). Neskôr sa samuraji začali vzdelávať aj na duchovnej stránke, a to v oblasti maliarstva, meditácie a rôznych daľších predmetov slúžiacich na vylepšenie duchovného stavu.Bojová taktika (Sen-jutsu) sa v dejinách Japonska niekoľkokrát zmenila, čomu sa prispôsobovala i dĺžka a tvar čepele meča. Rovný meč získava pri prechode k jazdeckým jednotkám mierne zahnutý tvar, jeho dĺžka a hmotnosť sa zväčšuje. Neskôr pri prechode k peším húfom sa opäť skracuje, charakteristické zakrivenie meča však zotrvalo dodnes.
Ako to bolo s nosením meča. Najstarší a najbežnejší spôsob sa nazýval Tsurumaki Gatame No Shio To. Ten predpisuje pre katanu horizontálnu polohu - ostrím hore. Malo to svoj účel. Pri tasení meča mohol samuraj ihneď viesť úder na protivníka. Krátky meč wakizaši bol umiestnený za opaskom ostrím dolu.
Pri boji s dlhým mečom katanou, boli stanovené veľmi prísne predpisy. Týmto mečom bolo možné útočiť iba na hlavu protivníka, na jeho boky zápästia a nohy pod kolenom. Zásah na inom mieste protivníkovho tela bol nečestný.
Úkon vytasenia meča sa nazýval nukicuke. Po zasiahnutí protivníka nechal samuraj v zvislej polohe odkvapkať krv z čepele. Toto sa nazýva čiburi. Potom meč utrie a skryje do pošvy (saya). Tento úkon sa nazýva noto. Všetky tieto bojové "obrady" máme možnosť nádherne vidieť v OVA sérii Rurouni Kenshin, približne v prvých minútach prvej epizódy.
Pre samuraja bola vždy najdôležitejšia česť a jeho meč. Katana bola pre samuraja najposvätnejšia vec na svete a bola to časť jeho duše. Napríklad v boji bolo pre neho najhoršie nezomrieť a padnúť do zajatia. V takom prípade by samuraj vždy radšej požiadal väzniteľa, aby si mohol vziať život tradičným seppuku (známejšie je označenie harakiri).
Zdroj: Wikipédia

Operácia Barbarossa

5. března 2008 v 20:39 | Odborník |  Videá

Staroveké Grécko

4. března 2008 v 18:54 | Odborník |  Videá

Niečo z filmov

3. března 2008 v 20:23 | Odborník |  Videá

Výzbroj gréckych hoplitov

2. března 2008 v 19:07 | Odborník |  Zbrane, vybavenie, technika.....
Výzbroj pozostávala z : bronzového štítu, bronzových alebo koženných holenných chráničov a brnenia s bronzovou helmou charakteristického tvaru. a samozrejme aj meč a kopija s bronzovou násadou.
Toto sú rôzne kresby na štítoch gréckych hoplitov.

Anketa

1. března 2008 v 16:07 | Poľný maršál francúzskej armády Louis Nicolas Davout alias Odborník :-D
Len hlasujte! :)