Stránka o vojnách, bitkách a osobnostiach histórie.

Konečne to ide!

29. března 2008 v 12:55 | Odborník
No vytvoril som si novú stránku keďže na tú pred tým nešlo písať články (neviem prečo) ale to nevadí na tej novej toho moc nie je mám tam zatiaľ iba dva články a ešte som si tam ani nespravil rubriky a celkovo aj iné úpravy tam ešte porobím, ale základ je! Tak tu je link: www.historyofwar2.wgz.cz
 

Nová stránka

25. března 2008 v 23:10 | Nelson |  Úvod
Čoskoro bude hotová moja nová, kvalitnejšia (aspoň podľa mňa) stránka na webgardene. Ešte neviem, čo spravím s touto či si ju nechám alebo nie........no to je teraz jedno v každom prípade tu uverejním adresu keď bude hotová.

Isandhiwana

24. března 2008 v 16:16 | Odborník |  19. storočie
Isandhiwana predstavuje jednu z najväčších porážok imperializmu v 19.stor. Udalosti, ktoré sa tam odohrali, koloniálnym mocnostiam pripomenuli, že sa neoplatí podceňovať schopnosti domorodej opozície. Bojovníci zulskej národnosti, pôvodne zastrašení britskou palebnou silou, sa vzchopili a začali rýchlo postupovať proti líniám Britov, aby ich nakoniec v zúrivom boji muža proti mužovi porazili. Na sklonku 19.stor. prevládalo presvedčenie, že západný spôsob vedenia vojenských operácii nemá vo svete konkurenciu. Európske ríše ovládli väčšinu planéty od Afriky po Áziu. Dokonca aj v severnej Amerike sa dominantnou mocnosťou stala republika európskych osadníkov - Spojené štáty americké - ktorá sa zrodila po koloniálnych vojnách a po víťaznom zápase za nezávislosť. Na celom svete, všade tam, kde sa ukazovala nevyhnutnosť potlačovať miestny odpor, Európania nasadzovali delostrelectvo, pušky, guľomety a moderné tylové zabezpečenie. Domáce obyvateľstvo pri tom väčšinou nemalo inú možnosť, než sa brániť zbraňami z minulých storočí. No dve bitky zo sedemdesiatych rokov otriasli sebadôverou Európanov v samých základoch. V bitke pri Little Bighorne v júni 1876 podplukovník George A. Custer a jeho muži zo siedmeho pluku americkej kavalérie utrpeli drvivú porážku, keď sa pokúšali o útok na tábor indiánskeho kmeňa Siuxov. Custer, presvedčený o nadradenosti svojich mužov vyzbrojených puškami, nedal nič na odporúčania, aby pred vlastným útokom použil guľomety. Domorodí Američania mali totiž takisto pušky a nad Custerovými mužmi ľahko zvíťazili. Tri roky na to sa ešte väčšej tragédie dočkali britský vojaci, keď sa im pri rozširovaní britskej koloniálnej ríše postavili na odpor muži iba s oštepmi v rukách.
Málo dôvodov báť sa
Z dejín južnej Afriky je známe, že príchod Európanov a zaberanie území ich ozbrojenými silami bolo vlastne iba novou formou útlaku tých, ktorí tu žili celé storočia. Ešte predtým než sa v južnej Afrike objavili Briti a Holanďania, mnohé z miestnych národov totiž žili pod útlakom útočného kmeňa Zuluov, ktorí dobyli územia susedných kmeňov a vybudovali tu mocné kráľovstvo. V provincii Transvaal sa búrski (holandskí) osadníci dostali do sporu so zulským kráľom Ketčwajom. Spor sa týkal vlastníctva pôdy. Briti nároky Zuluov spočiatku podporovali, no keď sa Londýn pokúsil prevziať kontrolu nad Transvaalom, zmenila sa aj politická taktika Británie. Začala, naopak, obhajovať práva osadníkov s úmyslom dokázať, že je schopná ovládnuť celé teritórium sama a postaviť sa na odpor najmocnejšej domorodej skupine. Briti v decembri 1878 doručili kráľovi Kečwajovi ultimátum, pričom dopredu vedeli, že ho zulský panovník neprijme. Nasledujúci mesiac nastúpila britská armáda do boja proti Zuluom. Veliteľ britských síl v južnej Afrike lord Chelmsford viedol zoskupenie zložené z asi 5000 britských vojakov a 8000 domorodých bojovníkov. Dňa 11. januára 1879 s nimi vstúpil na územia zulského štátu. Jeho muži boli vybavení najmodernejšími zbraňami, a tak mal veľmi málo dôvodov báť sa nepriateľa, ktorý sa mohol brániť iba oštepmi a archaickými puškami. Z britských pušiek typu Martini-Henry bolo možné vypáliť 12 rán za minútu, pričom ešte ničivejšími prostriedkami boli guľomety typu Gatling či raketomety a delá. Ketčwaj síce mal početnú prevahu v podobe asi 40000 mužov, no ak by chcel proti modernej armáde uspieť, musel by sa so svojimi bojovníkmi čo najrýchlejšie dostať do priestoru prvého sledu britských jednotiek. Chelmsfordov plán predpokladal obsadiť veľkou kliešťovou operáciou centrum Kečwajovho kráľovstva, Ulundi. Preto rozdelil svoje sily do troch prúdov. Tým sa prirodzene oslabila jeho armáda ako celok. Chelmsford sa pohyboval v priestore stredného prúdu. Dňa 20. januára vybudoval so svojimi mužmi tábor v Isandhiwane, na úpätí hory výrazného tvaru, tzv. sedla, čo je geologický termín pre tvar veľmi podobný tejto súčasti jazdeckej výstroje. Prieskum ohlásil, že Zuluovia sa zhromažďujú v neveľkej vzdialenosti od Angličanov. Rozhodol sa o dva dni na úsvite stretnúť sa s nimi v boji. Bolo to osudné rozhodnutie. Chelmsford nechal v tábore polovicu svojich mužov - asi len 1700 vrátene 700 pešiakov z 24. pluku - a na čele druhej polovice sa vydal do bitky. Po boku jeho pochodu sa súčasne pohybovala veľká sila dvadsiatich tisícov Zuluov, ktorá sa neskôr ukrývala vo zvlnenom teréne asi 8 kilometrov od Isandhiwany.
Útok Zuluov
Zuluovia zaútočili v tvare polmesiaca, teda vo formácii nazvanej ˝rohy divého zvieraťa˝. Úlohu hlacných úderných hrotov v tomto bojovom rozostavení hrali jednotky na krídlach. Ak sa ich nepriateľovi, v tomto prípade Britom, darilo udržiavať hranicu svojho postavenia v odstupe od Zuluov, bolo ich postavenie bezpečné. Paľba britských pušiek a delostrelectva totiž znamenala pre Zuluov príliš veľké riziko. Jeden z britských delostrelcov opisoval účinnosť striel vypálených na Zuluov: ˝stále sa zvedavo obzerali lebo nevedeli odkiaľ prileteli strely a delostrelecké šrapnely. Granáty explodovali štyridsaťpäť metrov od nich a guľky z pušiek im lietali doslova okolo uší. Niet sa teda čo čudovať, keď sme priamo do ich stredu vypálili prvú salvu, nemali ani potuchy odkiaľ vlastne prišla a aj tí najstatočnejší sa vyľakali.˝ Výsledok paľby z britských pušiek Zuluov výrazne zastrašil. Hoci Zuluovia už aj sami mali pušky, ale nemali z ich používaním žiadne skúsenosti a často mierili príliš vysoko. V bitke pri Isandhiwane si Zuluovia vybudovali úkrytyv priehlbinách na okraji trávnatej planiny, rozprestierajúcej sa okolo hory. Rýchlo prišli na to, že keď sa britskí delostrelci stavajú za kanóny a chystajú sa vypáliť, musia zaľahnúť, aby sa čo najlepšie chránili pred delostreleckými granátmi. Ležiac v úkrytoch vydávali hlboké zvuky, pripomínajúce bzukot roja rozzúrených včiel. Potom velitelia každej skupiny vydali svojim mužom rozkaz vstať a pustiť sa do boja. Zuluovia začali postupovať krokom. Asi 120 metrov od postavenia britských jednotiek vyrazili bojový pokrik ˝Suthu!˝ a behom sa vrhli do útoku. Pohľad na nich bol desivý. Britskí vojaci sa v panike obrátili späť k svojmu táboru, no Zuluovia ich predbiehali a drvili ich zostavu. Vypukol neuveriteľný zmätok. Zuluovia obklopili každého vojaka, niekedy ich bolo toľko, že niektorí bojovníci sa k svojim obetiam ani nepretlačili. Vojaci bojovali statočne, rozdávajúc údery na všetky strany. Zúfalstvo tohto boja opísal jeden z bojovníkov kmeňa Zuluov: ˝Napadol som vojaka, ktorý bodákom prepichol môj štít. Keď sa ho snažil vytiahnuť, bodol som ho do ramena. Odhodil pušku, zovrel mi krk a zvalil ma na zem. Zdalo sa mi, že mi praskli oči. Aj keď takmer celkom zadusenému podarilo sa mi chytiť do ruky oštep a vraziť mu ho do hrude. Prevalil sa na bok a skonal. Z tela sa mi lial pot. Z toho ako ma ten statočný muž škrtil som sa celý roztriasol.˝ Obidve strany utrpeli veľké straty. V konečnej fáze boja sa prejavila početná prevaha Zuluov a zabezpečila im víťazstvo. Britskí vojaci, ktorí prežili bitku v tábore, sa snažili zachrániť si život útekom po ceste, vedúcej k rieke za horou Isamdhiwana. Zuluovia však horu obišli a odrezali im jedinú ústupovú cestu. Nezachránil sa nikto. Protivník dokonca neušetril ani tých, ktorí prosili o milosť. Zuluovia zmasakrovali viac ako 1200 belošských vojakov a ich spolubojovníkov z radov domorodcov. Straty Zuluov sa tiež pohybovali okolo tisícky mužov a mnohý boli ťažko zranení. Lord Chelmsford sa vrátil do tábora v noci no celú krutú pravdu o jeho porážke mu odhalilo až denné svetlo. Na vrcole svojej slávy sa britská ríša dočkala v očiach svetovej verejnosti zahanbujúcej porážky. Na sklonku toho istého roka sa Briti pomstili a Zuluov porazili. Udalosti pod horou Isandhiwana však boli predzvesťou ďalších krutých koloniálnych bojov v južnej Afrike.
Použitá literatúra: Rozhodujúce bitky dejín.
Autor knihy: Tim Newark
 


Caesarov triumf

24. března 2008 v 11:14 | Odborník |  Videá

Gaius Julius Caesar

24. března 2008 v 11:09 | Odborník |  Rímska ríša
Caesar bol nesporne najväčšou postavou rímskych dejín. V jeho osobe sa spájali vinikajúci vojvodca, obratný politik a prezieravý štátnik. Bol cieľavedomý, sebaistý a dôsledný. V roku 59 p. n. l. sa stal konzulom. Navrhol zákony o prídele pôdy bezzemkom a vojnovým vyslúžilcom, o rokovaniach v senáte sa museli vydávať správy na verejnosť, tým obmedzil senát. Po skončení úradu konzula dostal na starosť správu Gálie, čo mu umožnilo začať neskôr vojnu. Bojoval proti spojeneckým Galom, ale aj proti nepriateľským. Po podrobení Galie podnikol výpad na Germánov a Britov. No podmanené Galské kmene sa búrili, najväčšia vzbura vypukla v roku 52 p. n. l. , na jej čelo sa postavil Avernov Vercingetorix, ale bol porazený a neskôr zabitý. Zatiaľ čo v Galii Caesar víťazil v Ríme vznikali pouličné boje. Preto roku 56 p. n. l. zvolal konferenciu triumvirov. Jej výsledkom bolo zvolenie Pompeiusa a Crassusa za konzulov v roku o rok neskôr. Mali v Ríme nastoliť pokoj. Roku 54 p. n. l. zaútočil Crassus na Mezopotámiu ale prehral a bol zabití. Toto využilo Pompeius na prebratie moci v Ríme, bez Caesarovho vedomia. V roku 51 p. n. l. sa ich spor vyhrotil a o dva roky nato už Caesar tiahol na Rím. Tu stál kameň, na ktorom bolo napísané, že sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto ju prekročí s armádou smerom na Rím. Na tomto mieste sa Caesar spýtal vojakov či chcú ísť ďalej a oni chceli a predniesol svoj slávny výrok : " Kocky sú hodené ! " Touto akciou sa začína zánik republiky.

Tým činom začal Caesar občiansku vojnu. Chcel lepšie využiť Pompeiovo miesto v záujme rímskeho štátu. Keď Pompeius zistil čo sa deje, utiekol z väčšinou senátorov do Grécka. A tak Caesar roku 49 p. n. l. bez boja vošiel do Ríma. Potom porazil Pompeiovo vojsko v Hispánii a prijal nový titul diktátora. Za desať dní vydal rad zákonov na ktorý už mnohý čakali niekoľko desiatok rokov. Jedenásteho dňa sa vzdal tohoto titulu a stal sa konzulom a teda aj predstaviteľom Ríma podľa zákona. Až teraz sa vybral prenasledovať Pompeiusa. Ten ho najskôr porazil v bitke pri Épeire, ale potom ho Caesar porazil v bitke pri Farzale. Pompeius ušiel do Egypta, ale tam ho dal zabiť kráľ Ptolemaios XIII. Ten potom rozpútal Alexandrijskú vojnu ktorú však prehral, takýmto spôsobom pripravil Caesar pôdu pre novú provinciu. Na čelo Egyptského kráľovstva sa postavila Kleopatra.

Po tejto vojne pokračoval v prenasledovaní pompeiusových prívržencov.

Prišla však vojna s Bithýniou po ktorej Caesar poslal správu do Ríma : " Prišiel som, videl som zvíťazil som. " Po tejto vojne dokončil prenasledovanie pompeiusových stúpencov. V roku 46 p. n. l. oslávil štyri úspechy za víťazstvá nad Galiou, Egyptom, Farnakom a Jubom a o rok neskôr postavili jeho sochu medzi božských ochrancov Ríma. Po týchto bojoch prevzal všetku moc a stal sa pravým monarchom. Svoju moc plne využíval, aby zabezpečil vnútri ríše pokoj. Postaral sa o armádu, rímskej chudobe zabezpečil bezplatný prídel obilia a vytváral pre ňu pracovné príležitosti, udelil občianstvo gréckym lekárom a filozofom, podporoval remeslá a vydal kalendár. Tým sa stal nesmierne populárny, ale po roku 45 p. n. l. sa to začalo meniť. Keď sa chcel dať vyhlásiť za kráľa, bol zavraždený. Jeho vražda vyvolala nepokoje. Nakoniec sa senát rozhodol že vrahovia nebudú potrestaný a jeho reformy zostanú v platnosti. Preto mu usporiadali veľkolepí pohreb. Dedičom sa stal Gaius Octavian.

Yamato

23. března 2008 v 9:40 | Odborník |  Zbrane, vybavenie, technika.....
Japonsko, přesně ve stylu megalomanských projektů fašistických zemí osy, přistoupilo ke konci třicátých let ke stavbě třídy obřích bitevních lodí, kterým by se nemohla rovnat žádná stávající ani v blízké době stavěná loď spojenců, především USA. Ve velice přísném utajení byly vyprojektovány plány čtveřice lodí o standardním výtlaku 60 000 tun s děly zatím nepoužívané ráže 460 mm. První z lodí, po které byla třída pojmenována, byla Yamato, druhou Musashi a třetí projektovanou lodí byla Shinano (tato bitevní loď byla ke konci války přestavěna na letadlovou loď). Čtvrtá loď nebyla nikdy dokončena.
Yamato bola najväčšia bojová loď v histórii.
Hlavní výzbroj lodi Yamato tvořilo devět děl ráže 460 mm (18,1"/45) umístěných ve třech trojvěžích. Tato děla dokázala vystřelit náboj AP (armor piercing - protipancéř) o hmotnosti 1460 kg na vzdálenost 42 kilometrů. Každá věž měla hmotnost téměř 2 500 tun, což byla hmotnost některých torpédoborců. Sekundární výzbroj tvořilo 12, později pak jen 6 děl ráže 155 mm (6,1"/60) umístěných ve dvou troj-dělových věžích na přídi a na zádi. Dále pak 24 univerzálních (DP) děl ráže 127 mm (5"/40) a až 150 protileteckých kanónů ráže 25 mm ve trojhlavňových kompletech. Přes značné množství protiletecké výzbroje se tato ukázala ke konci války, kdy byla Yamato pronásledovanou lodí, jako málo účinná.
Ve výzbroji lodě byly také dva hydroplány - buďto E13A1 Aichi "Jakes" nebo F1M2 Mitsubishi "Pete". Jejich hangár byl umístěn na zádi, kdy byly také dva katapulty a jeřáb pro vyzdvižení z hladiny. Loď byla vybavena radarem.
Impozantní na lodích třídy Yamato byla také jejich pancéřová ochrana. Ta činila u bočního pásu 408 mm, na velitelské věži 500 mm a na čelech dělových věží dokonce 650 mm pancéře. Slabším místem, v jinak masivní ochraně, se ukázala paluba s pouze jedním pancéřovým pásem tloušťky 231 mm.
Loď Yamato byla poháněná 12 parními kotli Kanpon pohánějícími čtyři turbíny. Jejich výkon 150 000 koňských sil a šířka trupu okolo 36 metrů dovolovaly lodi plout pouze rychlostí 27 uzlů (lodě Iowa dosahovaly rychlosti 33 uzlů), ale i to byla pro tento kolos rychlost dostačující.Yamato byla uvedena do služby jen týden po započetí války v Tichomoří a sloužila pod velením admirála Isoroku Yamamota jako vlajková loď tzv. Kombinované flotily císařského válečného námořnictva. V průběhu roku 1942 strávila většinu času v centrálním Pacifiku jako součást obranného svazu bránícího ostrovy s japonskými základnami v této oblasti. V prosinci 1943 byly zasažena torpédem z americké ponorky USS Skate (SS-305) a do dubna 1944 byla opravována. Při těchto opravách jí byla doplněna další protiletecká výzbroj. Po skončení oprav se v červnu zapojila do bojových akcí ve Filipínském moři a v září ze zúčastnila bitvy o záliv Leyte. Následně ostřelovala děly hlavní baterie konvoj eskortních letadlových lodí a torpédoborců u ostrova Samar.
Při bitvě v Leytském zálivu utržila Yamato menší poškození a byla převelena zpět do Japonska, aby se podrobila opravám. Tam dorazila v listopadu 1944 a zimu strávila na tamější základně. V březnu 1945 byla napadena americkými palubními letouny, ale byly jí způsobeny pouze menší škody. Jak pokračovaly boje u ostrova Okinawa a americké jednotky se chystaly na vylodění, byla Yamato pověřena vést svaz lodí v sebevražedné misi "TenGo". Japonci již viděli, že nejsou schopni přímého boje proti americkým svazům, které byly v jasné převaze a proto bylo rozhodnuto zničit alespoň jejich invazní jednotky. Jak již bylo uvedeno, jednalo se o sebevražednou misi a proto byla Yamato vybavena palivem pouze "na cestu tam". 7. dubna 1945, stále ještě přibližně 200 mil od Okinawy, byla Yamato napadena velkým počtem amerických palubních letounů a po zásazích 11-13 torpédy a nejméně 7 pumami potopena.
Technicko-Taktická Data:
Celková délka262,8 m
Šířka36,88 m
Ponor10,4 m
Výtlak standardní65 000 t
Výtlak maximální71 659 t
Výzbroj
9 x 460 mm (18,1"/45)
12(později 6) x 155 mm (6,1"/60)
12(později 24) x 127 mm (5"/40) DP
150 x 25 mm AA
4 x 13 mm AA
Pancéřování
- boční pás408,9 mm
- pažení299,7 mm
- paluba231 mm
- čela věží650 mm
- velitelská věž500 mm
Max. rychlost27 uzlů
Pohon12 kotlů Kanpon
4 parní turbíny Kanpon
Výkon150 000 ks
Lodní šrouby4
Zásoba paliva?
Akční rádius7 200 nám. mil při 16 uzlech
Posádka2 800 mužů
Zařazena do služby16. prosince1941
Vyřazena ze služby / potopena7. dubna 1945
Tak je (bola) to vážne veľká loď.

Sparta

22. března 2008 v 18:49 | Odborník |  Staroveké grécko
Sparta

Sparta bola spočiatku jednoduchým mestečkom s roľníckym a pastierskym obyvateľstvom. Neskôr sem vpadli Dórovia a tí si ju podrobili. Dórovia boli bojovný indoeurópsky kmeň, ktorý v 12. storočí napriek nižšej úrovne civilizácie, porazil vyspelých Mykénčanov ( alebo Achájcov ) rovnakého pôvodu. Dočasné oslabenie Achájcov po Trójskej vojne a ich slabšie bronzové zbrane proti dórskym železným malo rozhodujúci vplyv na víťazstve Dórov a ich expanzii po celom Peloponéze. Dórovia v podrobenej Sparte zaviedli systém spoločenského rozvrstvenia. Najvyššou vrstvou sa stala kasta spartiatov. Tú tvorili dobyvatelia mesta Dórovia. Stredné postavenie v spartskej spoločnosti tvorili perioikovia, obyvatelia okolia mesta, ktorí sa v dobe dobýjania Sparty postavili na stranu Dórov. Na najnižší stupeň sa dostali pôvodní obyvatelia a nazývali sa heilotmi. Všetku moc a práva mali iba spartiati. Len oni mohli byť volení, aby vládli a spravovali mesto. Spartiati mohli nosiť zbraň, ale ostatné vrstvy nie. Perioikovia mali za svoju lojálnosť uznanú istú formu slobody, ale bez akejkoľvek možnosti vládnuť a dostať sa do štátnych úradov. Zaoberali sa výrobou: remeslami, obchodom, poľnohospodárstvom. Heiloti boli bezprávni otroci.
Člen spartskej spoločnosti bol celoživotne viazaný svojim stavom, ktorý bol nezmeniteľný. Z toho dôvodu boli zakázané manželstvá medzi osobami pochádzajúcimi z rôznych tried. Porušenie zákona sa prísne trestalo. Paradoxom bolo, že na 10 000 vládnucich spartiatov pripadalo 100 000 perioikov a 200 000 heilotov.
Celý spoločenský život v Sparte bol tvrdý pre všetky vrstvy. Ak spartiati zistili na novorodenom synovi nedostatky, ktoré by mu v budúcnosti bránili stať sa plnohodnotným bojovníkom, zabili ho. Od šiestich rokov chlapcov zobrali cvičili so zbraňami. Za priestupky ich čakal tvrdý trest. Boli pripravovaní na všetky možné okolnosti boja a cvičenie malo až drastický charakter.

Krátko o Thermopylách

22. března 2008 v 18:45 | Odborník |  Staroveké grécko
V staroveku prímorský priesmyk v ktorom sa za tretej grécko-perzskej vojny v roku 480 pred n.l. bránilo proti perzskej presile 300 Sparťanov a 700 bojovníkov z boiotských Thespií. Zradou Efialtovou sa im Peržania dostali do tylu a všetkých ich pobili.

Leonidas zobral svojich najlepších 300 mužov akože na prieskumné cesty po krajine, ale v skutočnosti išiel bojovať proti Peržanom. 300 mužov!!! Viete si predstaviť čo to je v porovnaní s 20 000-covou armádou Peržanov? Žalostne málo. Ale ak máte odhodlanosť, túžbu, nemáte strach a chcete si zachovať česť, je vám to jedno a bojujete aj za cenu, že padnete a ste už jasne porazení. Sparta sa nevzdávala až do úplného konca. Mali prichystanú vynikajúcu taktiku. Bolo ich síce len 300, ale našli si miestečko, kde budú bojovať: Termopyly (gr. "Teplé brány"). Bola to úzka cesta, z jednej strany lemovaná nepriechodnými horami, z druhej strany boli močiare a more. Sparťania sa hrdinne bránili a odolávali svojou vynikajúcou taktikou, dovtedy, kým ich nezradil malý, hnusný, odporný zradca Efialtés, ktorý prezradil Peržanom tajný chodník cez hory, ktorým sa dostali za chrbát Sparťanov, a to len za cenu obyčajnej rozkoše a sexu s krásnymi ženami z Perzie. V nasledujúcom boji všetci Sparťania zahynuli. Bojovali veľmi statočne až do úplného konca. V nasledujúcej bitke o rok neskôr túto krutú porážku Peržanom vrátili aj s úrokmi.
ako je uvedené v úvode mal len 300 mužov, ale po ceste sa k nim pripojili ďalší. Ale tí nehrali významnú úlohu v tej bitke pretože neboli to skutoční vojaci nemali taký výcvik ako sparťania.
Veď kto sa vyrovnal sparťanom??? Iba ak Rimania a Macedónci, ktorí Grécko dobyli. Najprv ho dobyli Macedónci až potom Rimania, ale v tejto časti dejín Grécka nemám taký prehľad.

Bitka o Tarawu

21. března 2008 v 20:11 | Odborník |  Videá

Sherman tank

21. března 2008 v 15:52 | Odborník |  Videá

Kam dál